Túto hranicu teraz predstavuje čas strávený vo vzduchu odovzdaný na milosť či nemilosť ľudskej vynaliezavosti, dielu človeka. Nevítanú bezmocnosť môžem striasť až keď bezpečne dosadneme a ja opäť na vlastných nadobudnem istotu. Gothenburg Saeve. Malé letisko nenápadne podstrčené do krajiny plnej lánov a zoraných polí drsnej švédskej krajiny. Tu uprostred ničoho začína posledné dobrodružstvo. Cesta do centra mesta je jasná. Pred príletovou halou už čaká autobus spoločnosti Flygbusarna, lístky v cene 79 SEK sa kupujú v predajni s časopismi a suvenírmi. Nastupujeme? Nie. Je 9:00 ráno. Dosť času na návrat k prírode, inými slovami .. toto je príliš nekomplikovaná možnosť. Ja chcem bojovať. Chcem si to vydrieť a pritom aj vidieť. Bus s turistami v goratexových gatiach odchádza. Skontrolujem hodnoty barometra, stav tekutín a čas a spokojný s rozhodnutím trielim k počiatkom tých lánov. 200 m od letiska, hneď za prvou križovatkou stojí zastávka Västtrafik smer dedinka Saeve, kde je možné prestúpiť na linku do Göteborgu. Stačí si kúpiť 1-, 2- alebo 3-dňovú čipovú kartu dostupnú v kioskoch a supermarketoch a cestovať koľko chcete vo vami zvolených zónach a dokonca aj na blízke a pútavé ostrovčeky. Je ale víkend a pri čase odchodu svieti písmeno A. Vysvetlivke síce úplne nerozumiem, ale je mi jasné že idem pešo – šesť zastávok, 11 minút busom.
Nasadzujem tempo a začínam vyratúvať, koľko trvá 11 minút busom. Moje dumy preruší zvláštne ticho, veď doteraz okolo mňa lietali autá ako sršne na deti, ktoré práve vyliezli z bazéna. V tom momente sa rozozvučí svetelná signalizácia, ktorú rešpektujú všetci vodiči i chodci až na jednu výnimku. Tá sa ocitla priamo uprostred preletovej zóny a s údivom sleduje blížiace sa jasné svetlá sťa akýsi nebeský úkaz, ktorý sa s neomylnou tvrdosťou rúti priamo na mňa. Veru, o chvíľu sa ocitnem asi 15 metrov pod rozzúrenými turbínami pristávajúceho Boeingu. Dávam sa do behu ale je neskoro. Je príliš blízko. Vyberám kameru a duchaprítomne to zviera zvečním z nebezpečnej blízkosti. To bolo tesné. Mierne otrasený ale s pocitom víťazstva a šibalským úsmevom na perách prechádzam popri buse s prestrašenými turistami, ktorí ešte stále poslušne čakajú na zelenú. Pod nohami sa mi míňa brázdami rozorvaná krajina, po 6 km pompézne vstupujem do strateného zapadnutého mestečka Saeve. Onedlho je tu prípoj do mesta, ale je vskutku nerealizovateľné kúpiť si lístok. V buse to už nie je možné ani kartou. Na zastávke uprostred ničoho sa ale začínajú objavovať skutoční ľudia, Švédi. Schádzajú sa ako delfíny na nemé zvolanie cítiac blížiacu sa korisť. Tou je náš spoj. Nemám na výber, s heslom v srdi „vydrž pomoc v núdzi príde“ a otázkou na perách, pristúpim k štíhlej blondínke v stredných rokoch. Ako matka svojho bezmocného syna berie ma pod svoj ochranný plášť a predstupujeme pred morózneho sudcu s volantom v ruke. Zve ma na vlastné trovy do mesta. Na oplátku oplatím sa oplátkou a tak som sa za horalku dostal do druhého najväčšieho švédskeho mesta. Spokojný a trochu vyčerpaný posadím sa na lavičku a pozorujem okolie.
Vysokí ľudia, štíhli, blond. Ženy napriek pokročilejšiemu veku neváhajú uprednostniť športový odev pred sukňou a namiesto kabeliek plných zbytočností nosia na chrbte malé ruksaky tak verne, akoby v nich schovávali celý svoj majetok. Pôsobia tak zdravo. Muži v dlhých kabátoch a šáloch obmotaných okolo krku si vychutnávajú pohyb po skvostnej promenáde Kungsportavenyn a nie ojedinele tlačia kočiare s jedným, dvoma či dokonca troma šarvancami cez stredoveké mostíky čnejúce ponad kanály pretínajúce mesto ako čiary na dlani starej predavačky. Zaujímavý fenomén. Neviem prečo je tomu tak, neviem ani aké osudy skrýva každá z tých postáv mestského kabaretu. Neviem dokonca ani slovko po švédsky. Som cudzí. Nič neviem, nepatrím do ich ríše. Ale som tu a chcem aspoň zistiť čím sa živia tieto vznešené bytosti.
Kam sa len zložiť. Nordstan. Líder medzi švédskymi nákupnými strediskami priamo v srdi Göteborgu. .. príliš komerčné. Tržnica – Saluhallen! Zdravé autentické jadro tunajšieho života. Skvelé prostredie, usmievavé tváre, drsné ale vábivé vône plodov mora, vo výklade čerstvo naporciovaný kus čerstvého mäsa povesený na hák ako trestanec, za pultom chalan, ktorý mi dokonalou angličtinou objasňuje konzistenciu troch menu, ktoré má v ponuke. Za najtypickejšie považuje ryby. Moja značka. Exkluzívny filet neznámeho druhu so správnou porciou zemiakovej kaše a zeleninového šalátu poliaty omáčkou. Parádna porcia. Mám šťastie. Voľné posty v dvojmiestnych boxoch miznú ako miznú na jeseň listami obťažené konáre. V preplnenej jedálni ma zrazu osloví urastená milá Švédka so synom a decentnými gestami ukazuje na voľné miesto oproti mne. Úslužne uvoľňujem polovicu stola a tisnem premočený kabát čo najbližšie k sebe. Usmieva sa ďalej moja švédska pani a ukazuje na svoje potomstvo. Teraz už rozumiem. Vy chcete sedieť spolu? A ja si mám sadnúť k tamtomu nechutnému pánovi. Nahlas a v rodnom jazyku konštatujem záver tejto debaty a pani ku spokojnému výrazu pridáva aj švédske mike bra. A ja sťa kráľovské páža, ktoré pomohlo do koča princovi, poctený jej veličenstvom sadám si k tomu starigáňovi.
S pocitom plného žalúdka sa mi zdá celý tento svet na brehu Göta älv akýsi veselší. Pomaly sa začínajú rozsvecovať vianočné dekory ako hviezdy nad saharskou púšťou, z neďalekej uličky sa ozývajú rytmické tóny rómskej kapely s podozrivo známym akcentom. Ľudia chodia sem, iní zasa tam, každý s blaženým výrazom zosobňujúcim materiálne istoty, dodávajúce Švédom ich prirodzený rešpekt vzbudzujúci úctu a pokoru cudzincov. Môj čas sa naplnil. Opúšťam mesto, jeho promenády, mosty i námestia so sochami i holuby a čaro tých blonďavých bytostí. Nils Ericson Terminal alebo hlavná stanica je tým priamym pojítkom so Saeve airport, ktoré je zároveň hlavným city aeroportom. A od odletového terminálu ma delí teraz už len 25 minút cesty autobusom a 79 SEK. Odchádzam aby som mohol opäť vzlietnuť, lietam aby som bližšie k nebu našiel samého seba. A moje ja hľadá stále tú čiastočku zeme, ktorá by sa mi stal oporou, ktorú som už raz vlastnil lež stratil, a teraz márne hľadám ju ako maliar svoju múzu, ako básnik ktorému uprostred verša rozorvali niť spriadaných myšlienok...
