19.-20.09. 2010 Cestou do Carcassonne

Autor: Michal Keruľ | 2.11.2013 o 17:37 | (upravené 2.11.2013 o 18:38) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  149x

Po ďalšej prebdenej noci a rannej návšteve Bernu a následne Lousane, stojím na rohu jednej zo ženevských ulíc na samom konci Lac Léman. Na brehu Ženevského jazera pofukuje príjemný južný vetrík, z mesta ponad záliv je báječný výhľad na obklopujúci horský masív Savojských Álp, zvažujúci sa k prepychovým štvrtiam „protestantského Ríma“.

Tam kde pred zhruba 450 rokmi hlásal Jan Kalvin svoje idey, teraz diplomati a členovia vyše 200 nadnárodných organizácií vysedávajú v kaviarňach pred Palácom národov (Palais de Nations –hlavné sídlo OSN). Mladí sa venujú bezstarostným debatám v tieni pamätníka ženevského rodáka J. J: Rousseana. Toľko pekných a pokojných miest... môžete si obzrieť katedrálu Sv. Petra i s celým starým mestom, vysedávať na námestí Bourg-de-Four a očumovať drahé hodinky a dutníky. Celú tú krásu teraz vnímam ako zapriahnutý kôň spoza bočnice registrujúci len obrysy, siluety okolitého sveta. S nepokojom v srdci postupujem uličkami akoby po stopách Henriho Dumanta, ktorý roku 1864 niekde tu založil Červený kríž. Trielim na železničnú stanicu s cieľom opustiť túto pôsobivú kulisu, aby som sa čo najskôr dostal na juh Francúzska.

a.jpg

Po krátkej návšteve Lyonu zastavujem svoje zbesilé kone až za 1,5 km dlhými hradbami mesta pápežov – Avignon, rozkladajúci krídla svojich kamenných skvostov na ľavom brehu rieky Rhôny. Stanú sa mojou záchranou, útechou i poľným lôžkom. Z dvadsiatich penziónov ktoré som obehol,  nenašiel sa taký, čo by mal voľnú čo i len jednu posteľ.  Z ulíc sa pomaly vytráca život, v neďalekom bare odznela posledná karaoke, miznú i posledné podnapité skupinky ľudí. Nekonečný hluk sa premieňa na nekonečné ticho. Ostávam opäť sám, ponorený do tmy temných uličiek. Prechádzam cez námestie so sochou slona. Dominantou však nepochybne je skôr Palais de Paps. Nielen skvostná rezidencia ale aj mocná pevnosť , v jej útrobách sa odohrávali dejiny Európy. Práve tu totiž bolo v rokoch 1309 – 1377 sídlo siedmych francúzskych pápežov. Tak hlása informačná tabuľa, čo ešte: posledný vzdoropápež utiekol z paláca r. 1403. Nočná exkurzia pokračuje popri hradbách a úzkymi uličkami s množstvom schodov a okien až k rieke kde čnejú štyri oblúky známeho mosta Sv. Benezeta -  Pont-St.-Bénézet. Postavený bol r. 1177 a pôvodne sa mohli člny plné levanduľových zväzkov plaviť popod 22 jeho arkád. Oddychu som si doprial v tráve pri neďalekej bráne, opieram sa o zem ako o svojho verného spoločníka, nado mnou tisíce hviezd, ruka za hlavou a neskutočne dotieravý studený vietor na ľadvinách a v ušiach. Čas plynie pomaly ako kvapky na hore Čak – čak, neskutočne pomaly. Nezostáva mi nič iné ako ďalšie kolo exkurzie. Ten istý most, to isté námestie. Ten istý Palais de Paps, rozsiahly komplex vraj zbudovali za 35 rokov. 15 tisíc m² v gotickom slohu dosahuje svoje najväčšie majstrovstvo vo veži Tour de la Garde-Robe, kde bola situovaná aj pápežova komnata. Za Klementa VI.  bola vyšperkovaná freskami v talianskom štýle s bukolickými motívmi. Najkrajší výhľad na okolitú krajinu musí byť z veže Tour de Trouillas, ktorá sa dotýka nebies vo výške 52 m. Pred vstupom do impozantného dómu je schodisko s krížom čnejúcim nad úroveň okolitého rozľahlého námestia. Moje útočisko! V ľahkom polospánku registrujem každý šum. Priebežne otváram oči, v tom sa ako prízrak zjavil predo mnou mladík, preletel okolo mňa a dierou v kamennom plote podchvíľou zmizol v priľahlých záhradách.

Opúšťam staré mesto, je päť hodín ráno. Mojou ďalšou zastávkou je Orange. Z historického hľadiska je toto pôvodne rímske mesto zaujímavé dvomi stavbami. Pri jednej z nich čakám netrpezlivo na východ slnka. Tretí najväčší víťazný oblúk  svojho druhu stojí neohrozene a vo výbornej kondícii azda už od založenia mesta budúcim cisárom Augustom r 35. pred n. l.  Nikoho nikde, Francúzi spia, turisti ešte len nastupujú do autobusu niekde v Nice. Toto je ten pravý čas na intímne zblíženie sa s nemými svedkami minulosti. Pamätník je vysoký až 22 m a široký 21 m. Zdobia ho motívy bojových scén a krásny kazetový strop. Ešte mohutnejšími rozmermi sa môže popýšiť veľkolepá verejná budova s dĺžkou obvodného múru až 103 m. V kase stále nikto nefunguje. Život sa len veľmi opatrne vracia do ulíc ako krv do ľudských tepien. Pred kaviarňami zametajú chlapi v dlhých zásterách, vyťahujú sa stoličky, všetko musí byť dokonale pripravené na rannú rutinu s heslom: káva a kroasant. Poza toto divadlo vedie nenápadný chodník, ja som však presvedčený, že musí niekam viesť, iste ho vydupali desiatky zamilovaných párov hľadajúcich pokoj a impozantné výhľady (na krajinu). Asi po 200 metroch sa ocitám priamo nad posledným radom divadla a užívam si určite lepší výhľad, ako ktorýkoľvek z platiacich návštevníkov. Slnko zapaľuje jednu fakľu svojich spaľujúcich lúčov za druhou. Odchádzam na stanicu vzdialenú bezmála dva kilometre od centra mesta. Aby som nepoblúdil, radšej sa opýtam miestnych, je tu ale len babička, viem že po anglicky určite nerozpráva. Žije tu ako na ranči na periférii antického mesta, ďaleko od vône tých vypražených kávových zŕn. Biele zvráskavené ruky trímu palicu a občas sa stretnú prekrížené na hrudi sprevádzané hlbokým povzdychom. Tak smutno krásny obraz z francúzskeho vidieka.

Cestou do Nimes ešte raz nahliadnem za hradby mesta Avignon, aby som uzrel tie skvosty konečne aj po svetle. Idem už na istotu, všetko poznám, skratky, pekné výhľady, ba aj ľudí. Tam ide Žerárd, včera vyspevoval francúzske serenády v neďalekom bare, tamto zas majiteľka jedného z penziónov, kde som včera nepochodil, nesie pletený košík a veselým krokom miery k luxusnej pekárni plnej špičkového pečiva a samozrejme tradičných, takmer pol metra dlhých francúzskych bagiet. Prvé skupinky turistov už nedočkavo čakajú pred vstupom do kolosálneho Paláca pápežov,  oni ale nemôžu ani tušiť, kde sa nachádzajú. Priamo na mieste kde stojí kríž, pod ktorým som ešte pred 10 hodinami driemal. Zaujímavá myšlienka na prekonané strasti my kráti čas pri ceste na železničnú stanicu. Dosť nešikovne riešený prístup k nástupištiam je len nepatrný nedostatok vzhľadom na presnosť spojov a tiež pomerne slušné vybavenie vlakových súprav. Takou je aj môj osobák do ďalšieho zo série miest s bohatou legendami opradenou históriou.

Nimes je nenápadné mesto. Od 2. storočia pred n. l. však bolo hlavným centrom rímskej Gálie Narbonskej, čo je prísľubom toho, že bulvár spájajúci hlavnú stanicu s centrom mesta vedie k naozaj ojedinelým zážitkom, to viem celkom presne. Počet okoloidúcich ľudí s každým krokom narastá. Ak by som kráčal s pohľadom zapichnutým do míňajúcich sa kociek dláždeného chodníka, zastavil by som sa pred dominantou mesta, ktorá je opäť dielom slávnych Rimanov.  Mesto založili r. 19. pred n. l. za vlády cisára Augusta. Z umenia ich rúk pochádza amfiteáter s oválnou arénou a typicky stúpajúcimi radmi kamenných sedadiel, poúča svojich zverencov v dôchodcovskom veku jedna z delegátok. Tento kolos pojme až 25 000 divákov, o čom sa budete môcť presvedčiť už o chvíľu, dodáva na záver so značnou dávkou tajomnosti. Začínam šípiť, že dnešný deň je čímsi výnimočný.

V ulici za amfiteátrom sa začína zhromažďovať čoraz väčší počet ľudí, aby obkolesili skupinu muzikantov v oranžových košeliach a bielych nohaviciach. Keď začali hrať, v rytme bubnov, saxofónu a píšťal neostalo ani jedno telo bez pohybu. Nádherné, rytmické, také španielske. Všetky vstupy do arény praskajú vo švíkoch. Mám totiž neskutočné šťastie. O 11:00 tu začína Corrida. Možnosť vidieť naživo fascinujúci súboj andalúzskych plemenných býkov s ostrieľanými matadormi (názov matador je odvodený zrejme od španielskeho matar - zabiť) si jednoducho nemožno nechať ujsť. Žiaľ, keď sa mi ani na piaty pokus nepodarí prebojovať sa k pokladni, rezignujem a odchádzam k ďalšiemu architektonickému skvostu z doby rímskej.  Maison Carrée je vo všeobecnosti považovaný za najlepšie zachovaný antický chrám v Európe. Bol postavený v roku 2 – 3 po Kr. Dvaja študenti, Žak a Fabien z príbuzného odboru ako študujem ja, vytesávajú zo špeciálnych tvárnic posledný akroterion v rámci rekonštrukcie. Títo chalani ma pozvali na lešenie obzrieť si celú výzdobu chrámu doslova zblízka. Veru, vždy som sa chcel dotknúť chrličov a timpanonu. A teraz stojím zoči-voči korintskej hlavici nejakých 10 metrov nad zemou.

Je presne 11:00 a z arény sa ozývajú prvé tóny ohlasujúce nástup toreádorov. V uličke spájajúcej chrám s amfiteátrom je ešte jedna pokladňa, po krátkom vyjednávaní získavam lístok do najvyššieho radu, bludiskom chodieb a schodísk sa štverám v novom svetovom rekorde hore. Som tu, slnko mi pečie priamo do tváre, podo mnou tisíce skandujúcich ľudí a pohľad na to drastické veľkolepé divadlo. Po treťom kole sa presúvam do tieňa a snažím sa pochopiť systém tej hry. Dávam sa do reči s prísediacim pánom. Vraví, že sem prišiel až z Grenóblu, ako veľký fanúšik toho vie o corride iste veľa. „Na úvod každého kola predstaví pánko miery ďalšieho býka, väčšinou je to tak 490 – 515 kg, začína svoju prednášku ujo Fabien. Najprv všetci zúčastnený toreádori býčka trochu rozbehajú, potom prikluše skupinka picadores. Následne pešiaci  s dvoma banderillas, tri krát zaútočia na šiju zvieraťa, až ostane len matador v bohato zdobenom šate a typickým klobúkom, sťa by kat uťahaného zvieraťa. Z diania na krvou zmáčanej ploche vyplýva, že picadores sú kopijníci na obrnených koňoch, ten banderas či banderillasfarebné mečíky a ich majiteľom je potom banderillero. Matador alebo hlavný toreádor, sa najprv s býkom pustí do hazardného súboja a láka ho na známu červenú plachtu, kričí toro – toro, ľudia kričia olé zakaždým, keď sa mužovi podarí uniknúť rozzúrenému kolosu s rohmi. Ak už býk nevládze, hlavný matador ho zapichne, dostane červenú stužku a odreže mu uši. Býka potom odtiahnu za pomoci konského záprahu preč. Rezké tóny kapely ohlásia ďalšie kolo, predstavia sa miery ďalšieho býka a začína sa podobné divadlo.  O rutinnom priebehu boja nemožno hovoriť. Raz je býk mocný a nepoddajný inokedy sa málo pohybuje a pôsobí rezignovane. Vtedy ho za hučania davu po krátkej chvíli odrovnajú. Ani toreádori nie sú ako jeden. Tí menej schopní dokážu unudiť aj samotného býka, iní sú zase stelesnením dokonalého hrdinstva a priamym námetom na ódy a ľúbostné operety. Po piatom odtiahnutom býkovi sa lúčim s týmto drastickým teráriom, aj deň sa už prehupol do svojej druhej polovici. Námestiu pred amfiteátrom ešte stále znejú štebotavé hlasy turistov, nekonečné zástupy sa túžia odfotiť so sochou toreádora, po stranách námestia sú rozložené stánky ako na terchovských slávnostiach. Namiesto korbáčov  ponúkajú sušené plody, dobré vínko, všade rozvoniava paella. Toto tradičné španielske jedlo tvorí ryžový základ ochutený šafranom a do dokonalosti je privedený kombináciou lahodného kuracieho stehienka s chrumkavými kompletnými neolúpanými  krevetkami. Chutí skvele.

Z Nimes vedie cesta k najzachovalejšiemu architektonickému dielu rímskeho génia, Pont du Gard. Tento aquadukt sa týči nad riekou Gard vo výške až 50 metrov. Je súčasťou kultúrneho dedičstva UNESCO. Šepot rímskych konzulov v Arles ako aj divoké kone a blčiace kŕdle plameniakov v Saint-Maries-dela-Mer – hlavnom meste raja Camargue, počkajú.

b.jpg

Presúvam sa totiž v čase do éry Ľudovíta IX. Na miesta kde sa stredoveký hrad Carcassonne vypína neohrozene a majestátne nad moderným mestom a riekou Aude. Uličkami prechádzajú desiatky turistov a s pozdvihnutým zrakom obdivujú najvýznamnejšiu stavbu hradného areálu – Chateau Comtal s piatimi obrannými vežami a tými najkrásnejšími vitrážovými oknami v celom Francúzsku a konečne aj  Bazilique St. Nazaire. Zapadá slnko a nad neobyčajným mestečkom za dvojitou hradbou s cimburím sa rozlieva rumelkový závoj Héliovho kočiara. Ten dáva konečne bodku na konci jedného dňa na juhu Francúzska.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?