Parma a co dalej

Autor: Michal Keruľ | 15.10.2013 o 18:58 | (upravené 17.10.2013 o 21:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  229x

Cestovať znamená nabrať odvahu, a prijať rozhodnutie nemenné, stanovisko pevné, o tom že odchádzam v ústrety novému nepoznanému, aby nielen spoznal kraje nové či záhadné ale aby som spoznal aj samého seba. Rozdiel vidím vo vnímaní obyčajných vecí, to platí najmä o slnku. Ten čo sa nikdy nevydal na milosť a nemilosť tmavej noci, len ťažko si dokáže tak oduševnene vychutnať ranné zore. Ten moment kedy sa ďaleký nebotyčný obzor sfarbí do krvava, ten moment kedy som zachránený, v bezpečí. Také bolo ráno aj v Parme.

Do mesta univerzít som dorazil ako inač vlakom po strastiplnom putovaní Ligúriou okolo polnoci. Neďaleko FS smerom do mesta stretávam čoraz viacej ľudí. Veselé skupinky mladíkov, zaľúbené páriky ponorené do svojich hier na lásku i decentné panie, to všetko sa miesilo cestou do nádherného centra storica, ktoré robí z Parmy jednu z najúžasnejších nočných mestských scenérií. Okolo parku pripomínajúceho skôr rozľahlé írske pasienky stojí viacero pamätihodností. Il Duomo patrí k najväčším skvostom architektúry romantizmu v Taliansku a jeho kupola sa môže pýšiť krásnymi maľbami od  Correggia. Na tom istom námestí sa nachádza ďalšia významná pamiatka, ktorou je il Battistero di Benedetto Antelami, impozantný monument zdobený červeným mramorom. Tvorí prechod od románskeho ku gotickému slohu. To sú dve najreprezentatívnejšie monumenty a rovnako tak symboly mesta. V noci vyznejú obzvlášť krásne reflektormi osvetlené, ako dve svätice  žiaria do rozľahlého námestia a vábia mladých i starých ako nejaké mušky. A čo týto miestni talianski ľudia v neskorú večernú hodinu porábajú? Bavia sa § užívajú život.  Každú chvíľku so svojím partnerom, každý dúšok vína v milej spoločnosti, každú zábavnú príhodu od hocikoho známeho. A jedia zmrzlinu. Obrovskú zmrzlinu odstupňovanú nie podľa druhu ale veľkosti kornútika. Ten si možno napchať aj všetkými variantmi.  Kto nechce vyzerať ako malé bábätko po prvom kontakte s takýmto druhom pochúťky, nech si vypýta kornútiky dva a vypomáha si.

Lízanie zmrzliny mi zabralo dobrú polhodinu, tma je hustá, lampy svietia čoraz intenzívnejšie a s čoraz väčšou námahou pretínajú tiene ožívajúcich stĺpov, kríkov i smetných košov. Ukladám sa do trávy parku, pred chvíľou tu všade naokolo sedelo zo dvesto študentov. Ostal som ja a pár smutných, zabudnutých duší. Dve hodiny ráno. Kde si moja najmilšia, Zora žiarivá, ešte v diaľke márne zápasíš s Lunou o nadvládu nad nebom. Onedlho zvíťazíš viem to, vydržím na teba počkám vždy rád. Zvládnem to a viem že hoci si na nebi najkratšie z božstiev zo všetkých teba mám najradšej. Takto si dumem a v tom i tí moji bratia v slzách zrazu plní energie napochytro vstávajú a s nekonečným napätím čosi očakávajú, niečo čo by ich akoby malo každú chvíľu zasiahnuť ako nejaký zvláštny úkaz, ktorý však zrejme už zo skúsenosti poznajú. Je to voda!!! Desiatky nenápadných kohútikov sa automaticky o danej hodine, a práve tej kedy som si tak vkusne driemal, spustia a zavlažujú si veselo všetko okolo seba hlava nehlava. Tak sme zahájili zdrvujúci útek z tej zelenej pasce. Do najbližšieho vlaku je to už len hodina. Je jedno kam ide, berie prvý. A že je to smer Mantova beriem skôr ako riadenie osudu. Pekné mesto, veľmi, také antické, s pekným centrom a nejakou pevnosťou, fakt krásne, ale na viac som sa v spomínaní nezmohol. Hmlisto si pamätám na takú peknú kulisu. Mladík opretý na bicykli s typickým dlhým šálom pod stĺporadím vedúcim na námestíčko, kde sa už už rozkladali prvé stánky s ovocím a rukolou a všeličím príjemným. Prechádzam okolo dvoch starších debatujúcich mužov. Stoja, sú takí pokojní, na niečo sa tešia, možno len na deň, na ten trh azda. Pokoj. Pohoda. Paráda. Len ja sa furt kdesi náhlim, aj teraz. A to až tak že cestou do Verony nasadám do planého vlaku. Je tu jeden prestup.  Na stanici ma posielajú za c(k)apom del treno, sprievodca mi ako inak všetko dovolí, najmä preto, že je to ten istý smer len cez inú trať. Prechádzame poľnohospodárskym krajom, miestne JRD oplývajú hojnosťou sena, hnoja a statných kráv. Míňame slnkom zaliate polia, ja a čoraz viac Talianov tlačiacich sa v zelenom vláčiku nápadne pripomínajúcom náš domáci štandard.  Obdivujeme pár zastávok predmestí a konečne vystupujeme na stanici Verona Porta Nuova. V tom slávnom meste, tak slávnom že jeho chýr v tom zbesilom lete slávy minul moje vedomie a tak vchádzam do brán starého mesta ako barbar a ani netuším koho domovom toto mesto bolo, aký príbeh skrýva a koľko sĺz a kvapiek krvi vpylo do svojich útrob. Nevadí. „Veď preto som tu“ aby som sa naučil. Zo stanice vedia dosť nezáživná cesta až k ozajstnej vstupnej bráne a za ňou sa spomedzi stredovekej architektúry domov vynára skvele zachovalé amfiteátrum s dvomi ochodzami, takmer ako rímske Coloseum. Obdivujem, fakt som nevedel aká je to bohatá krajina.  A čím ďalej to samého centra tým je to všetko vôkol mňa krajšie, pompéznejšie.  Mojím sprievodcom sú zhluky Číňanov. Tu stoja pri nejakej veži, tu sa fotia s obnaženou sochou nejakej panej a chytajú ju za vnady, blázni, tamto zase niečo vinšujú pod akýmsi balkónom... a začiatok jednej veľkej drámy, totižto tej najslávnejšej, tej dej odohrával sa práve tu, kde i ja teraz stojím, odtláčam tých východniarov a predstavujem si tú svoju Júliu, nezbednú, vzdialenú, krásnu... a vôkol znie, síce s ľahučkým kórejským prízvukom, Rómeo, Rómeo... ach, Michalko Michalko. Silná romantika pre pútnika bez lásky, trošku sentimentu.

Medzi adekvátne suveníry nepochybne patrí ručne vyšívaný kus látky alebo modrého papiera s vaším menom, ktoré vám pán krajčír vyhotoví aj zadarmo. Ale musí to byť len vaše meno. Ale ja toto pekné chcem pre svoju frajerku. Come ti chiami? Mi chiamo Julia! neuveril mi, ale po krátkom vadení povolil a tak vyrobil mi krajčír pekný suvenír pre frajerku Júliu. Ten najväčší okamih na mňa čakal za rohom na konci centra. V malej útulnej reštaurácii, kde namiesto pultu stála žehliaca doska, namiesto personálu veľká mamma so zásterou a žehličkou v ruke. Typický skutočne rodinný podnik. Usádza ma ako syna, objednávam si menu za 12 EUR - že reku pollo. Podáva sa prvých päť tanierov, chlieb, olivy, tepša s pohármi a karafa s vodou a druhá s litrom červeného vína. Litrom. Oči mi svetielkujú čoraz intenzívnejšie. A mamma dokladá furt, druhý chod, špagety, kopa špagiet. Pijem ďalej. Tretí chod je ešte v kuchyni, ja už nevládzem, po týždni pôstu a prídeloch jedla ako v gulagu je toto niečo čudné pre môj zažívací systém. Tretí chod, obrovské kurča na fazuľke s pečenými zemiakmi. Veľmi dobre si na to zviera pamätám. Ležalo na bruchu s roztiahnutými krídelkami a kričalo zjedz ma! Ešte jeden dúšok vína a ostávam tu aj spať mamma. Vedľa v kúpeľni hučí práčka, v rozľahlej miestnosti je prítmie, sedím na červenom kresle a stenám nad množstvom prijatej potravy a vína. Až som sa s ním olial, to už ma mamma posiela von s vedrom v ruke aby som si umyl očapané nohy, spúšť vo vnútri už zvládne sama. Ešte že som nedostal po krížoch alebo na čelo žehličku. Kvalitný obed. Ako satyr ulicami mesta, i ja kráčam kam inam než na miesto ďalších odchodov. Tých nekonečných presunov.

... odchádzam domov ale cez Benátky kde nakúpim len pár suvenírov a vychutnám si západ slnka nad slávnymi mostmi, cez Terst, kde strávim jednu z najnapínavejších nocí medzi policajtmi rušiacimi moje lavičkové driemoty a opilcami vyliezajúcimi ako krysy z nočných barov, cez slovinský Koper, ktorého taliansky názov mi dal zabrať pri hľadaní tej správnej linky, a konečne cez Ľubľanu a bleskami zasypaný Maribor vraciam sa cez známu Viedeň nočným vlakom domov, aby som vrátil požičané v Košiciach a zakončil toto divoké ale zato dobrodružné putovanie na tráve nášho dvora prikrytý babkiným kobercom unavený na smrť .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?