21.09.2010 Maroko: prvá časť

Autor: Michal Keruľ | 16.12.2012 o 17:19 | (upravené 2.11.2013 o 18:45) Karma článku: 6,04 | Prečítané:  407x

Na polceste medzi prázdnotu a ničím, uprostred marockej pustatiny vyberám svoj notes a čosi unikátne doň zapisujem. Tretí deň na africkom kontinente. Všetko sa ale začalo niekoľko 100 km na sever v jednom nádhernom francúzskom mestečku.

Na cajiku... pravy marocky, kopec maty a cukruNa cajiku... pravy marocky, kopec maty a cukruMichal Keruľ

Potom čo som sa spriatelil s veselou skupinkou trnavských železničiarov a pomohol im s ubytovaním priamo v Cité de Carcassonne, ocitol som sa pred očakávanou výzvou. V kancelárii prívetivého majiteľa hostela realizujem onlajn čekin a na izbe nastavujem budík na 4:00. To je čas „T“ od ktorého budem mať presne 24 hodín na prezentáciu môjho tienistého JA, zapodievajúceho sa bláznivými akciami. Za tých 1440 minút som sa mal dostať na železničnú stanicu v meste pod hradom, chytiť expres cez Perpignan do Španielska, byť vyhodený v Girone pre primitívnu predraženú miestenku, v skratke si prezrieť toto sympatické mestečko, s miestnymi sa odviezť osobákom na Barcelona Sants alebo Estación de Sants. V katalánskej metropole nevynechať prehliadku cesty okolo Basílica i Temple Expiatori de la Sagrada Família, prepraviť sa metrom na čierno na slávny Camp Nou – najväčší futbalový stánok Európy, a odfotiť sa s Kubalom.

clanok_foto_105_orig.jpgclanok_foto_896_orig.jpg

Najneskôr 15 minút pred odchodom stáť pred supervlakom Alta Velocidad Espanola (AVE)mer Madrid, za nádherného západu slnka si poprezerať miestne skvosty, posedieť si s mládežou na námestí, v malej taverničke sa posilniť torrtilou a kebabom a napokon chytiť posledné metro na letisko a dostaviť sa na terminál 2B, brána 7 k odletu linky Ryanair do Marakéša. Prečo nie?! Let trval presne O minút. Skvelý spoj. Na novoobjavenej africkej pôde je tých istých šesť hodín aké boli pri odlete zo španielskej metropoly. Taxík do mesta je zbytočne drahý. Pravidelná autobusová linka je pristavená pred halou letiska Menara, akoby čakala práve na mňa, akoby tušila, že som už tu a že nič neviem. Cesta stojí 20 dirhamov čo je zhruba 2 eurá. Vyhadzujú ma pred dominantou mesta – 77 metrov vysokou vežou mešity Kutubia alebo Džami al-Kutubijach. Vypadol som z busu ako bonbón a zrazu sa ocitol v úplnom ošiali. Nespočet ľudí prebehuje zo strany na stranu, akoby niesli dary mravčej kráľovnej. Úplne všetky autá trúbia ako na svadbe. Ľudkovia sediaci na zemi, v kúte, na obrubníku, opierajúci sa o plot predávajú to najnevyhnutnejšie: losy, baterky, mini rádiá, zaručene nefunkčné hodinky a iné zbytočnosti. Ženy v čádoroch zväčša vo dvojici alebo malých skupinkách niekam smerujú, neviem čím sa živia, čo robia, na čo myslia. Som cudzí, ale nevzbudzujem takmer nijaký záujem. Dôvodom bude asi tamten mladík s červeným ruksakom a vibramkami križujúci obrovské námestie Džemaa el Fna, alebo žeby to bola tamtá skupinka belochov vysedávajúcich na raňajkách? Maroko už ani zďaleka nepatrí k tým oslnivým autentickým, prívetivým krajinám orientu. Turistická povýšenosť a manierizmus nachádzajú krutú odozvu vo vypočítavosti a nevrlosti miestnych, ktorých pôvodne zdobila tiára dobrosrdečnosti, pohostinnosti a úprimnosti. Toto je dvojsečná zbraň rozmáhajúceho sa turizmu. Pod vplyvom neustále sa meniaceho klimatu sú orientálci ako polárne medvede donútení hľadať iné východiská, zmeniť svoj prístup k okoliu, svoje zvyky a tradície podriadiť sa meniacej krajine. Ale veď práve pre ich zvyklosti a nádherné obyčaje berberov bol zaujímavý tento svet. Deň sa pomaly prechyľuje do svojej druhej polovice a slnko sa celou svojou mocou spoľahlivo opiera do prepáleného asfaltu hlavného námestia. V tejto horúčave myslím na ňu a na to, že je čas obeda.

clanok_foto_998_orig.jpg

Kazdy ma hlad...

Najlepšie čo by som mohol spraviť je sadnúť si k stolujúcim turistom v decentne vyzerajúcej reštaurácii. Nielen z gramatického hľadiska je pre mňa tento podmieňovací spôsob hybnou silou k presnému opaku. Z námestia vedie jedna z nenápadných uličiek v ústrety veľkému bazáru. Skutočný labyrint neskutočného tovaru: kožené brašne a opasky, ligotavé šperky, látky a sukne hyacintových, tyrkysových a mnohých iných farieb sa tu miesia s produktmi kováčskych dielní, zručných rezbárov a konečne s občerstvením.bayar.jpgBufet pozostávajúci z neveľkého grilu a pozbíjanej búdy typu „u mokrého lakťa“ alebo ako sa hovorí na stojáka. Po úspešnom očkovaní proti hepatitíde typu A a B si dovoľujem čoraz viac. Tento podnik je toho svetlým dôkazom. Nič neviem, ani hovoriť, preto len smelo vkĺznem do hlúčika udivených domorodcov a ukazujem, že chcem toto čo aj ten pán v bielej košeli a tesilákoch predo mnou. Z podgrilia vyťahuje šéfkuchár čerstvučkú rybu, šikovne ju povypeká na rozpálenom ohni, prihodí statočnú kopu pomfritiek a pod chvíľou vyčaruje luxusnú porciu obľúbeného jedla ozdobeného krúžkami opečenej cibule a paradajky. Púšťam sa do toho, ja a ďalších desať párov začudovaných očí výhradne domorodých spolu stolovníkov. Ochutnal som aj niečo ako omáčka z veľkého bieleho plastového sudu. To len preto aby som sa definitívne utvrdil v druhej hlavnej zásade pri degustácii orientu. Jesť iba tepelne upravenú stravu. Prvá zásada je pitie vody z riadne uzavretých, kúpených fliaš. Obchodík s nevľúdnym predavačom je hneď za rohom. Smola, voda nebude. Nič to, nasledujúcu hodinu som strávil príjemnými prechádzkami nekonečným pôsobivým bazárom. Ďalšiu hodinu namrzeným pochodovaním tým istým pôsobivým nekonečným bazárom s cieľom vymaniť sa z područia tej chobotnice, ktorá ma zakaždým stiahla späť. Podarilo sa. Mám toho ale plné zuby. Môj hotel je našťastie priamo na námestí. Skúšal som aj iné hneď zrána, ale stáli za deravú bellu. Ten môj disponuje nádhernými, orientálne ladenými izbami, nasledujú luxusné apartmány a tak za rohom doľava, dole schodmi, okolo celého átria, popri externých sociálnych zariadeniach, moja samotka. Nocľaháreň s jednou posteľou, umývadlom a stádom mravcov rozlezených po celej tej paráde. A čo robia cez deň ženy? Tri z nich ma ako bohyne na Paridovom súde čakajú pred kuticou a plynulou francúzštinou a našťastie aj posunkami mi ponúkajú svoje služby, operú mi všetky moje háby. Aké že to služby v cene izby pomyslím si... keď z nich vypadla suma 50 dirhamov. Keby povedali 50 santimat, tie tri mince by som im dal. S poučením a pokorou beriem si kopu späť využijúc pre účely prania svoje vlastné vybavenie. Na záver tohto strhujúceho popoludnia ešte studená osviežujúca sprcha a ide sa na večeru. V ulici za hotelom je asi 200 reštaurácií s približne rovnakým sortimentom a každá s pánom na priedomí snažiacim sa získať priazeň okoloidúcich. Nepamätám čo som si objednal. Z toho usudzujem že jedlo malo hlboko priemerný komerčný charakter na spôsob „lesného“ medu za 20 eur kdesi na krajnici pri Kraľovanoch. Po večeri vraciam sa na izbu v zmiešaných pocitoch ponorený do myšlienok a blčiacich spomienok na tých ľudí, ich tváre, nevľúdne správanie. Na námestí je stále rušno. Pán v turbane rezkou melódiou píšťaly ženie do tanca vzpínajúcu sa kobru a aj iní sa predvádzajú pred peňaženkami turistov rozmanitými číslami.

S vychádzajúcimi hviezdami oni hasnú a ja sa odovzdávam spravodlivému spánku.

Namestie.jpg

Námestie z terasy môjho hotela.

Na druhý deň ráno vysedávam na raňajkách tak dlho, až mi pohľad z terasy hotela utkvel v pamäti ako fotografia. Rozľahlé, ešte takmer prázdne námestie, lemované svetlo čerenými domkami so satelitmi, ktoré sa počtom iste vyrovnajú tomu hejnu vtákov čo na nich sedáva. Svet medzi štítmi visutého Atlasu a nekonečnou púšťou ma už nadchol dosť. Ešte okúsim tú slávnu omeletu na sto spôsobov v cene od 6 dirhamov a smerujem na stanicu.Neviem síce kde je, ani aký opasok si mám cestou kúpiť, ale viem isto že ma ženie dopredu niečo väčšie ako marockí ľudia, väčšie ako ja sám. Plán pre najbližších mojich krokov svetských je jasný: 10:57 príchod na železničnú stanicu, 10:59 selekcia cieľovej stanice, nákup lístka, 11:00 odchod vlaku. To bolo o chlp ako sa hovorí. V okamihu sa stagnujúca atmosféra veľkomesta premieňa na fantastickú panorámu africkej krajiny, zloženú ako tá najpestrejšia mozaika z tisícov dielčích obrazov, pospájaných do jedného sna. Mojou ďalšou destináciou nie je Casablanca ale 327 km vzdialený Rabat, cena 120 dirhamov. Prepočítavam, nie je to lacné, skôr normálne, ako aj ceny potravín. Vyrovnajú sa stredoeurópskemu štandardu. V tom sa na konci uličky objavia dve dievčatá. Skúmavým pohľadom najprv pohladia všetky záhyby mojej košele a hnedej šatky, ktorú som zvykol nosiť ako víťaznú stužku na rímskych minciach s portrétom Marka Aurélia. Ich mĺkve iskrivé pohľady ma nesmierne fascinujú. Tá tichá starostlivosť s akou hýčkali moju myseľ bola balzamom pre dušu zamknutú vo svete bez citov a nehy, v ktorom som strávil už niekoľko dlhých dní. Moja úloha v tejto bájke sa ale veľmi rýchlo chýli ku koncu. Rozprávkový vlak sa pohýna bezo mňa ďalej na ceste dobývania ďalších afrických končín. Ostávam ešte chvíľu na peróne v hlavnom meste Maroka, ďaleko od mojich nových známych bez mena.

rabat.jpg

Pred stanicou sa odkrýva tá typická štruktúra: dlhý bulvár s dvomi dvojprúdovkami oddelenými pozdĺžnym pásom zelene, tak usilovne zavlažovaným hektolitrami vzácnej vody. Na jeho spodnom konci obdivujem hradby a brány starého mesta, jednu fontánu, čo ešte... V prístave, ak to vôbec bol prístav rozvíjam svoje gastronomické skúsenosti v tom najzvrátenejšom ponímaní -v akejsi pološpinavej miestnosti so stoličkami a tým zamasteným pekáčom a vitrínou s rozličnými rybami vystavenými ako v múzeu. Oko vidí len zle, ale duša predsa neodolá hlbokým stonom z útrob ľudského tela. Objednávam si porciu toho čo aj u Muhameda na bazáre v Marakéši. Je predsa také krásne odosobniť sa od okolitého chaosu a povrchnej neistoty a pohrúžiť svoje zmysly do taniera s tým najlepším a najbežnejším, čo daná krajina poskytuje svojím obyvateľom. Cestou na stanicu som ešte zablúdil do neďalekého mekáču. 15 minút v rade s miestnymi adolescentmi ma dostatočne presvedčilo o jeho popularite. Deň sa chýli ku koncu. Je mi jasné, že do ďalšieho mesta prídem v hlbokej tme. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tým mestom nebol pirátsky prístav opradený historkami o príslovečnej krutosti a neomylnosti miestnej kriminality. Vo vlaku sedím sám. Hádam len ja a rušňovodič, ktorý pre neprekonateľnú diaľku nepočuje moje tiché a trýznivé volania. Jediný človek, ktorého som stretol bol mladík, ktorého zaujímalo či sa nebojím cestovať sám a nezabudol dodať aby som bol v Tangieri opatrný. Napriek všetkým varovaniam idem tam, nie z pomsty ale z úcty k večnosti.

t.jpg

Po polnoci na lepšej strane zla v pozadí - Tanger

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?